Slovenské tradície a zvyky počas Vianoc

Naša história je tak bohatá na zvyky a tradície, že každý región a dokonca niekedy každá obec má svoje špecifické zvyklosti. Ja som spravila menší prieskum a zozbierala tie kedysi najpoužívanejšie na Slovensku. Pochádzajú z povier, kresťanskej viery, a boli ovplyvnené prostredím, kde ľudia žili, počasím a spoločenstvom, ktorým boli obklopení. Aké zvyky sú tradičné vo Vašom regióne, meste, či oblasti? Ktoré z nich dodržiavate vo Vašich domácnostiach, alebo na chalupách?

Predvianočné pôstne obdobie plné zvykov a tradícií začínalo už v novembri. November sa podľa staro-slovenského kalendára volal STUDEŇ a december MRAZEŇ. Naši predkovia pomenovávali mesiace podľa toho, čo bolo pre daný mesiac najpríznačnejšie. Počas mesiaca Studeň vanul studený vietor, padal studený dážď a sv. Martin častokrát priviezol prvý sneh.

Názvy mesiacov podľa našich predkov:

Január – Veľký SEČEŇ ( vo veľkých mrazoch sa sekalo kopu dreva na kúrenie)
Február – Malý SEČEŇ ( lebo je najkratší mesiac v roku)
Marec – BREZEŇ ( podľa brezy a jej jarnej miazgy)
Apríl – DUBEŇ (podľa duba, ktorého puky sa v tomto období nalievajú)
Máj – TRAVEŇ ( podľa mladej zelenej trávy)
Jún – LIPEŇ ( podľa lipy, ktorá naši predkovia Slovania považovali za posvätný strom a v tomto období kvitne)
Júl – KLASEŇ ( podľa obdobia žatiev, ktoré začínali)
August – SRPEŇ ( podľa podľa kosenia zúbkovaným srpom, podobnému kosáku)
September – JASEŇ ( podľa jesene a stromu jaseň)
Október – RUJEŇ ( podľa ruje, ktorá sa ozýva našimi lesmi)
November – STUDEŇ ( podľa studeného počasia, ktoré začína)
December – MRAZEŇ (podľa mrazu a dlhých tmavých večerov)

(podľa knihy Slovenský detský rok, E. Hlavatá)

Dni na Sv. Martina 11.11.

(Martin, patrón vojakov a koní, známy svojim skutkom, kedy mečom rozrezal svoj vojenský plášť, aby ochránil polonahého žobráka pred zimou. Neskôr, v noci sa mu zjavil Ježiš vo sne a bol zaodetý polovicou plášťa, ktorú predtým daroval Martin žobrákovi.)

Verilo sa, že ak Martin prichádza symbolicky na bielom koni, prináša tak vlastne sneh. Toto obdobie je známe tým, že ľudia verili, že počas dlhých zimných večerov vychádzajú von zlý duchovia, či bosorky. Preto sa počas týchto dní chránili cesnakom, jeho konzumáciou, alebo a kreslili cesnakové kríže nad dvere domov, príbytkov a maštaliek. Jednou z tradícií je pečená „martinská hus“, ku ktorej sa viaže jedna povesť, kde Sv. Martin schovával biskupa v husíne (príbytku husí), ale husi ho svojím gagotom prezradil. Druhá vraví, že Martina husi vyrušovali svojim gáganím natoľko, že ich radšej upiekol. Tretia povesť vraví, že istý rabín ukryl u seba uhorského kráľa Bela IV. a uhostil ho svojimi poslednými 5-timi husami.

Kto ešte nepočul o svätomartinských vínach, tak sú to vlastne prvé vína v danom ročníku. Tradícia pripíjania si na Sv. Martina pochádza z obdobia vlády Jozefa II. Pokiaľ sa toto prvé víno vydarí, znamená to, že i zvyšok vína v tento rok bude výborný. K jeho pitiu sa však viaže niekoľko pravidiel. Nemalo by sa otvoriť skôr ako na sv. Martina a vínko by sa malo vždy nalievať len z fľaše. Nie zo sudu. Predajné vína by mali byť označené známkou Sv.Martina na bielom koni.

Na Martina bolo známe i svätomartinské pečivo. Piekli sa sladké rožky, rohy, alebo podkovy plnené lekvárom, makom, alebo orechmi. V Čechách i na Slovensku sa im vravievalo Martinské Podkovy, Martiny, Zahýbaky, Rohy, pastierske trúby - Roháče alebo aj Vandrovnice. Martinskými rohmi obdarovávali dievčence svojich mládencov. Naši starkí vravievali, že na Martina sa často menila či končila služba, kedy bola aj vyplácaná mzda a za svoju prácu dostali i odmenu v podobe svätomartinského pečiva. Toho obdobia pochádza aj výraz „martinkovať“, čo znamenalo nepracovať. Vandrovnice boli darovávané pocestným, deťom pri koledách, alebo aj dedinským kňazom, či učiteľom.

Páračky a Priadky

Sv. Martina mali byť ukončené všetky páračky. Páralo sa perie do perín pre rodinu a výbav pre mladé nevesty. Muselo sa to stihnúť napárať do večera toľko, koľko sa uložilo v ten deň na stôl, lebo ak by nejaké ostalo do druhého dňa, v tej domácnosti by sa nevydarili malé húsatká. Zvyšné perie sa nesmelo hádzať do pece, aby husi neboli chudé, ani hádzať za dvere, lebo by sa husi nedržali doma, ženy nesmeli perie prekročiť, lebo by ich mohli bolieť zuby, či hlava. Mohlo sa však skladovať na jednej kope, aby aj húsatá boli po hromade. O zvyšné perie sa postarali najchudobnejší, ktorí si ním mohli naplniť svoje periny. Po Sv. Martinovi začali priadky, ktoré trvali až do poslednej adventnej nedele a po sviatkoch až do jari.

Priadky – sa nazývali aj prástky, alebo večurky. Vlákna ľanu, konope a vlny sa pomocou vretena a kolovrátku spriadali do celistvej nite. Priadlo sa väčšinou v jednom dome, kde sa skladali na jedlo i kúrenie, či petrolej na svietenie. Priasť mohli chodiť dievky od 14 rokov, čím boli považované už za dospelé. Priasť sa nemohlo cez víkend a v stridžie dni. Počas páračiek a priadok sa spievalo, alebo rozprávali sa príhody, povesti a rozprávky.

Dni na Sv. Cecíliu 22.11.

(Prečo je práve patrónkou hudobníkov ? Vraj v deň svojej svadby, keď hrali na organe, spievala vo svojom srdci len chválu Bohu a býva tiež zobrazená s lutnou a ružami.)
Pred večerom sv. Cecílie sa zhromažďovali rôzne spevácke a hudobné spolky, kde prijímali nových hudobníkov, spevákov. Dávali sa v ten deň i dary vdovám a sirotám.

Dni na. Sv. Katarínu 25.11.

Prvý stridží deň.

(Katarína bola povestná svojou vzdelanosťou, mravnými cnosťami, zvedavosťou, darom reči, pracovitosťou, a vierou, kedy premenila veľa nevercov i samotného cisára. Za to, že odmietla jeho ponuku na sobáš, ju mučili na zvláštnom kolese. A neskôr sa kvôli tomu vraj stala aj patrónkou mlynárov.)
Rovnako sa i v tento deň ponatierali cesnakom zámky dverí, kľučky, zárubne, aby tieto stridžie dni a rákoše (bosorácke stretnutia) zažehnali a zahnali všetky bosorky, ktoré by chceli učarovať dobytku a hydine. Dávno verili, že ak v tento deň príde prvá návšteva ženského rodu, po celý rok sa im bude v tej domácnosti rozbíjať riad, preto radi uvítali malých vinšovníkov, mužov chlapcov, ktorí nosili pri sebe oceľ a aj im koledovali:

Zvykom tiež bolo, podobne ako na Ondreja, že tam, kde mali Ondreja alebo Katarínu, chodila mládež do dverí hádzať staré hlinené hrnce. Na Katarínu sa konávali už posledné Katarínske zábavy a tance pred adventom. Chlapci sa obliekali do rôznych kostýmov a tancovali s dievčencami. Celú katarínsku zábavu mali na starosti ženy, pretože v tento deň platilo „ženské právo“, kedy ženy vyberali hudobníkov, platili ich, vyberali si s kým budú tancovať, chystali jedlo a pohostenie.

Na Katarínu sa nemalo pracovať s kolesom, teda ani s kolovrátkom, hrnčiarskym kolesom a ani v mlynoch. Rovnako to bolo aj s pradením, vyšívaním, páraním. Povestné bolo púčkovanie. Orezali sa konáriky z ovocných stromov a kríkov. Vydajachtivé dievčence zasadili halúzky do črepníka s pieskom, alebo len vložili do krčaha, či džbánu a každý deň polievali vodou z potoka, ktorú doniesli vo svojich vlastných ústach. Ak im rozkvitla do Štedrého dňa, ich želanie sa malo čoskoro splniť. Ak to bol jeden konárik, či halúzka, mali len jedno želanie k splneniu, ak konárikov bolo viac, tak želaní bolo viac. Piekli sa katarínky, čo bolo podobné pečivo ako martinské rožky, cesto sa však stáčalo do rolády a krájalo na slimáky, a plnka bola v niektorých oblastiach povestná nemletým makom.

Dni na Sv. Ondreja 30.11.

Druhý stridží deň.

(Ondrej bol zmieňovaný spravidla v súvislosti so zázračným nasýtením 5 tisíc ľudí. Je patrónom neviest a zamilovaných). V predvečer sviatku skúšali dievčatá, ktorá z nich sa čo najskôr vydá. Každá vzala kúsok chleba, položila ho na lopatu a čí kúsok vzal pes ako prvý, tá sa prvá vydala. O pol noci pred sv. Ondrejom dievčatá vstávali a chodili klopať na kurník, pričom hovorili:

Ak sa ozval prvý kohút, malo dievča nádej, že sa toho roku vydá. Ak sa však ozvala sliepka, dievča muselo rok ešte počkať. Na Ondreja ráno chodili pastieri, koniari a všetci čo sa starali o zvieratá a dobytok z domu do domu s taškami cez plece nazvanými visáky na výslužku. Ich synovia nosili v rukách brezové prúty, 1 pre každú gazdinú v dedine a vinšovali. Gazdiná ich prútikom najprv vyšibala po nohách a následne, na jar ním daný dom šibal dobytok.

Večer sa mládenci začiernili, nasadili si zvieracie masky a chodili po domoch, aby začiernili dievčence. Na Ondreja bolo zakázané priasť, podobne ako na Katarínu, aby sa „nezamotal“ vlk medzi ovce. Na ondrejských priadkach sa nepradlo, keďže je to stridží deň, ale čarovalo a všetilo. Varili sa halušky, ale len v novom hrnci dievčaťom, ktoré ukradlo suroviny z domu, kde mali Ondreja. Do kúskov cesta balila mená 13tich chlapcov, aj jeden prázdny. Aké meno vytiahla vlastnými rukami z horúcej vody, ten sa mal stať jej budúcim manželom. Ak vyplával prázdny lístok v haluške, mala čas na vydaj ešte ďalší rok. Lialo sa olovo. Dievča, ktorej sa veštilo malo kľačať a držať misu, či hrniec nad hlavou, druhé dievča lialo kovovou lyžicou olovo cez ucho kľúča.

Na sviatok sv. Ondreja sa robieval i ďalší menej známy zvyk. Pri tomto zvyku si bolo potrebné vziať 4 hrnčeky a obrátiť ich dnom hore. Pod každý z nich sa predtým vložila hlinu, chlieb, hrebeň a prsteň. Ostatní, členovia rodiny boli potom postupne prizvaní a každý si vybral a každý ukázal na 1 hrnček. Hlina znamenala smrť, chlieb bohatstvo, hrebeň chorobu, prsteň svadbu. Od Ondreja začína Advent. O pôvode adventu a adventného kalendára sa môžete dočítať aj v mojom blogu Adventný kalendár od šikovných Sloveniek. Mesiac december bol pre našich predkov mesiacom predvianočného pôstu, oddychom od prác v záhradách a na poliach, stretávaním sa v rodine, s priateľmi a mesiacom plným tradícií, zvyklostí.

Dni Sv. Barbory 4.12.

Tretí stridží deň.

(Barbora je patrónkou baníkov, ochrankyňou pred búrkou. Tajne prijala vieru a zahynula vraj otcovou rukou.)

Na jej sviatok chodievali ženy v bielom a rozdávali deťom darček. Poslušným sladkosti a neposlušným metličku."Barborky" boli ženy a dievčatá zahalené do bielych šiat so šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať. Výnimočne boli oblečené za mníšky alebo mali rozpustené vlasy a venček na hlave. V ruke držali košík so sladkosťami alebo metlu, štetku, či husacie krídlo. Keď prišli do domu, symbolicky zamietli izbu. Svoj príchod niekedy ohlasovali zvončekom alebo búchaním na okno, či okenice. Taktiež sa nemohlo priasť a párať v tento stridží deň, aby sa statok nepáral, teda neklal. Inde dievčatá chodili s varechami a ak niekoho našli priasť, ten dostal výprask, alebo im narástli stridžie prsty. Barborky sa nazývali aj konáriky čerešní, alebo jabloní, ktoré sa dávali opäť do džbánu. a dievčatá ich zalievali studenou vodou z potoka, ktorú nosili vo svojich ústach. Ak rozkvitli, dievča, ktoré sa o ne staralo, sa budúci rok malo vydať. Zvykom bolo, že ktorej halúzka rozkvitla, dala si ju za pás, keď šla na pólnočnú omšu.

Dni Sv. Mikuláša 6.12.

Štvrtý stridží deň.

Rovnako sa nesmelo priať, šiť. Zvyk sv. Mikuláša pochádza z 5. stor. z Nemecka. Kedy v Nemecku najprv plnili papierové lodičky sladkosťami , pretože Mikuláš bol patrónom námorníkom a sám s plavil z Alexandrie do Myry. Mikuláša v našich koncoch sprevádzal aj čert aj anjel. Čert predstavoval zlo a naháňal strach, aby ľudia ľutovali hriechy a zlé skutky. Anjel potom čerta vyhnal, čím víťazilo dobro nad zlom a Mikuláš odmeňoval sladkou, či ovocnou nádielkou.

Dni Sv. Lucie 13.12.

Piaty stridží deň

(Lucia bola patrónkou svetla a uzdravovania.) Na dedinách ju však považovali za najväčšiu bosorku. Od Lucie do Vianoc sa naďalej pojedal cesnak a potierali dvere, ale kŕmili ním i kravy. Taktiež na ochranu proti Luciiným čarám používali rôzne bylinky a rastliny. Mládenci liali olovo cez dierku kľúča, aby zistili, akému povolaniu sa budú venovať. Nemohlo sa priasť, nič požičať a ani vrátiť. Najznámejším zvykom bol Luciin stolček. Ktorý nielen odhaľoval bosorky, ale rovnako aj ochraňoval pred nimi samotnými. Gazdovia ich vyrábali aj pre gazdiné, aby na nich mohli sedieť, keď kravu dojili, a aby im striga mlieko neukradla. Stolček sa vyrábal takým spôsobom, že sa skladal po jednom kúsku každý deň až do Vianoc, aby na polnočnej omši (na Utiereň) mohol ten, kto ho vyrobil, vidieť všetky bosorky, keď na ňom sedel na omši. Lucie boli odeté dievčence v bielom so zamúčenými tvárami a husími pierkami a vymetali tiež všetky rohy kúty v úplnej mlčanlivosti, do okien dávali tekvice s vyrezanými tvárami a horiacou sviečkou. Aby sa bosorky nedostali do príbytkov ľudia robili veľký lomoz. Rozbíjali sa džbány, používali sa i trlice a trepačky, plieskalo sa bičom, pískalo na píšťalkách, trúbili na rohoch, zvonili zvoncami, alebo reťazami. Opäť sa nemohlo priasť, ani túlať po hore a rúbať drevo. Dievčatá si veštili s jablkom, z ktorého tiež každý deň odkusovali až do Štedrého dňa, tak aby keď do neho kusli posledný raz, Keď sa ozval sa zvon k pólnočnej omši a akého prvého mládenca zbadali, ten mal byť ich manželom. Pripravovali si aj lístočky s menami až do Vianoc, kde napísali mená mládencov a ktorý im posledný vyšiel, ten mal byť ich milým. Tento zvyk sa robieva aj dodnes. Po sv. Lucii sa mohli začať piecť vianočné oplátky. Pekával ich učiteľ zo surovín, na ktoré sa zozbierala celá dedina a rozposielal žiakmi po domácnostiach, kde za to dostával výslužku a peniaze, keďže dakedy to bol jediný príjem, či vďaka akú dostal.

Dni Sv. Tomáša 21.12.

Šiesty stridží deň

(Tomáš je patrón furmanom a murárov. Nazývali ho neveriaci Tomáš, lebo neveril na zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.)

Áno v tento deň sa oslavovalo Tomáša. Vravelo sa Na Toma, seď doma. Nemohlo sa ísť do hory a priasť. Robili sa zabíjačky, lebo sa verilo, že mäso dlhšie vydrží. Koledníci roznášali polazníky, polazníčky – vetvičky čečiny s kláskami z dožinkového venca a so stužkami. V neskoršom období pastieri roznášali aj vianočné stromčeky. Vravelo sa, že je najkratší deň a najdlhšia noc, a zvykom bolo merať noc, ktorú prebdeli hrami spevom a inými ručnými prácami. Súviselo to s obdobím nazvaným Kračún, kedy nastal zimný slnovrat, ktorého prapôvod slávenia sa vytvoril už za starých Slovanov, kedy horeli ohne, sviece a prebdela sa celá noc. Pod týmto názvom Slovania poznali obdobie Vianoc.

Vianočné sviatky – 24.12.

Na Adama a Evu-Štedrý deň sa pólnocou končil pôst i stridžie dni. Ešte pred svitaním sa pieklo rôzne vianočné pečivo, aby bolo hotové pred východom slnka. Piekli sa figúrky zvierat z dvora, makovníky, medovníky, štedráky, orechovníky, roháče, praclíky zvané perace, obradové pečivá, chleba, posúchy a opekance, či kysnuté koláče. Gazdiná si utierala ruky od cesta o kmene ovocných stromov, aby dobre rodili. Chystal sa stôl. Pod stôl sa dávala sekera, aby kto na ňu stupil bol celý rok šťastný. Ovíjala sa okolo stola reťaz, aby rodina držala súdržne pohromade. Nad stolom býval ešte slamený dožinkový veniec, až neskôr bol nahradený čečinou, alebo vysiacim vianočným stromčekom. V lavóriku sa do polovičných orechových škrupiniek dali malé kúsky sviečok a nechali plávať na vode. 1ks pre každého člena rodiny. Ak plávali na hladine, znamenalo to zdravie a šťastie, ak sa potopili a sviečka zhasla znamenalo to pravý opak. Pod tanier sa dával peniaz, alebo rybie šupinky. Prestieralo sa vždy o jeden tanier na viac, aby sa myslelo aj na príbuzných, ktorí nemohli byť prítomní na večeru, alebo aj v zmysle pre ducha ich mŕtvych príbuzných.

Cez deň sa jedlo veľmi málo a dodržiaval sa pôst bez mäsa. Deťom sa sľubovalo, ak vydržia do večera nejesť, tak uvidia prasiatko – svetielko zo zrkadielka, ktoré blikotalo po stene. Jedli sa opekance s medom a makom, kaše, prívarky z hrušiek a sliviek, pirohy s bryndzou, lokše s makom, suché zemiaky s mliekom. Nemohlo sa zametať, priasť, tkať. Chlieb, ktorý sa položil na stôl, mal ostať nedotknutý až do Nového roka. Na stole býval aj kôš, či sito naplnené plodinami , ktoré dopestovali sami. Oriešky a jabĺčka nesmeli chýbať.

Veštili podľa cibuľového kalendára z 12 cibuľových lupienkov, 12 mesiacov roku, ktoré sa solili. Koľko každý lupienok pustil do druhé dňa Božieho narodenia, toľko vlhka malo byť v danom mesiaciv budúcom roku. Robili sa obety, vode a vetru, kedy sa pár omrviniek hodilo do daného živla. Orechy sa hádzali nielen do kútov, ale aj do studní.

Ak sa objavila prvá hviezda na oblohe mohlo sa začať večerať. Najprv sa rozkrojilo jabĺčko, ktoré keď malo 5-cípu hviezdu z jadrovníka znamenalo zdravie a šťastie. Ak tam bola 4-cípa hviezda v tvare kríža znamenalo to trápenie a choroby. Jablko sa nakrájalo na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny, a každý zjedol svoj kúsok. 12 jadierok, 12 mesiacov v roku sa namočilo do vody a koľko ich vyplávalo toľko mesiacov malo byť suchých v ďalšom roku. Jedli sa oplátky s medom a cesnakom a gazdiná medovým prstom urobila všetkým krížik na čelo. Rozlúskol sa i oriešok, ak bol zdravý, tak mali byť všetci zdraví i na ďalší rok, ale ak bol červivý znamenalo to nepríjemnosti. Oriešky sa hádzali aj do každého kúta. Jedávala sa šošovičná polievka, ktorá znamenala hojnosť a peniaze. Inde zase kapustnica s hríbmi, či kyseľ, obilninová kyslá polievka. Jedli sa i opekance s makom, keďže bol ešte pôst. Pôvod zvyku jedenia ryby siaha do kresťanstva, kedy ryba bola a je jeho symbolom, a rovnako bola pôstnym jedlom, ale jedávala sa väčšinou len v panských domoch. Mäso sa mohlo jesť až po pólnoci. Štedrovečerná večera sa väčšinou skladala z viacerých chodov, zo siedmych, niekde až deviatich. Niekde sa dodržiavala tradícia zjesť z každého jedla len tri sústa. Nachystaný čakal i tradičný štedrák. Popíjala sa pálenka, alebo hriatô. Nezabúdalo sa s jedlom ani na dobytok a hydinu. Darčeky sa v začiatku vôbec nedávali, a ak tak len formou jabĺčka, orieška, či medovníka. Deň zakončovali povinnou účasťou na pólnočnej omši nazývanej Utiereň.

Vianočné sviatky – 25.12.

Boží hod, Božie narodenie

Týmto dňom sa končil 30 dňový adventný pôst a v kresťanstve sa oslavuje narodenia Ježiša Krista, čím je najväčším vianočný sviatkom. Oheň ako taký mal veľký význam najmä v tento deň. Mal ochrannú moc pre celú rodinu, ktorá sa zdržovala najmä doma. Najprv sa nabrala voda a poumýval sa ňou každý jeden člen domácnosti. Až následne potom sa mohol založiť úplne nový oheň, v úplne vyčistenej peci z nových polienok. Každý bol doma nechodilo sa na návštevy, okrem koledovania malými chlapcami. Vinšovníkom sa podarúval medovníček, oriešok, alebo peniažkové jablko poprepichované malými peniažtekmi. Návšteva svätej omše bola samozrejmou súčasťou.

Vianočné sviatky –Štefanské dni 26.12.

Na Štefana sa mohlo opäť chodiť navštevovať, a konali sa prvé Štefanské zábavy. Nikto nesmel ráno vstať bosou nohou, ani chodiť na boso, aby sa mu v lete nezapichol tŕň do nohy. Ráno chodievali chlapci brodiť kone, a po návrate ich obsypávali ovsom pretože sv. Štefan bol patrónom koní. Mohli sa pozametať všetky omelinky a odrobinky, aby sa nasypali popod stromy a na polia, aby bohato rodili. Na Štefana sa obdarúvali i krstniatka medovíčkom, dreveným koníčkom, šúpolienkou, či handrovou bábikou. Inde v dedinách Štefana povrazmi obväzovali a za výslužku prepúšťali.

Vianočné sviatky – koniec roka 31. 12.

Posledný deň v roku, ktorému sa hovorilo „starý rok“ alebo „babí deň“, bol bohatý na zvyky a tradície. Jedným z nich bolo kurinovanie - po domoch chodili kuriny, babiny, alebo kurinné baby, respektíve oblečení chlapci za ženy, podstielali hydine skamou, ktorú mali v kostýme, tancovali as spievali. Jedlo sa podobné jedlo ako na Štedrý deň, len už nemalo toľko chodov. Ometačky - chudobné ženy vymetali platne na pieckach, aby dobre horeli. Nesmelo sa prať, ani vešať prádlo, lebo v budúcom roku by sa ten, kto pral a vešal mohol trápiť s ťažkou chorobou, alebo dokonca i obesiť. Účasť na svätej omší bola súčasťou. Prásakalo sa bičom, rachotilo s klepáčmi, rapkáčmi. Verilo sa napríklad aj tomu, že sa čo sa v tú noc prisnilo, to sa aj splnilo.

Nový rok 1. 1.

S novým rokom súvisí zimný slnovrat, teda keď tmavá noc predávala moc svetlému dňu. Vravievalo sa ako na Nový rok, tak po celý rok, preto sa ľudia snažili konať všetko tak, aby to pretrvalo celý rok, Skoro vstávali, stretávali sa celá rodina za jedným stolom, vyhýbali sa hádkam, mali vždy niečo nové na sebe, dávali si pozor na riad, aby bol čistý a aby sa nerozbil. Nesmelo sa zametať a vynášať smeti von. Pozametať mohol len prvý hosť a to len do kútov. Domácnosť nemohla navštíviť prvá žena a ani starý chlap.vnšovať mohlo len mužské pokolienie. Nemohlo sa nič požičiavať, ani vracať, aby nechýbalo.

Jedávala sa šošovičná polievka a prasiatko,lebo prinášali šťastie a peniaze. Nemohla sa jesť hus, aby šťastie a zdravie neodletelo, nesmela sa jesť ryba, aby neodplávalo, zajac, aby neutieklo. Rovnako sa koledovalo,vinšovalo.

Traja králi 6. 1.

Deň Zjavenia pána, zázračný deň, kedy hviezda doviedla troch kráľov k Jezuliatku, preto i trojkráľová posvätená voda mala silnejšiu moc, ktorou sa svätilo na omšiach, i v domácnostiach a robí sa to tak i do dnes. Trojkráľovou kriedou sa kreslili kruhy na také miesta, aby tam zlé bytosti nemali prístup. Obkreslovali ňou dvere, písali počiatočné písmená troch kráľov C+M+B (z latinského Christus mansionem benedicat – Kristus požehnávaj tento dom) a letopočet nad dvere domácností, maštaliek. Chlapci preoblečení za troch kráľov koledovali a obchádzali s Betlehémom a hviezdou.

Zdroj: slovenske - zvyky.webnode.sk, povery.eu, centrum pre tradičnú ľudovú kultúru (ludovakultura.sk)